Aká budúcnosť

Autor: Andrej Hrabčák | 10.1.2013 o 20:44 | Karma článku: 6,94 | Prečítané:  264x

  Všetkých  nás zaujíma,  že  či  sa  nám  život  zlepší  alebo  zhorší  v nasledujúcich  rokoch.  Osobne  nemám  veľa   dôvodov  na optimistické  vyhliadky.  Väčšina  obyvateľstva  štátu  chudobnie  a ich  životné  podmienky sú  čoraz  ťažšie,  hoci  na  druhej  strane  podstatne  menšia  časť obyvateľstva  si  žije  veľmi  dobre a stále  hoci  nie  rovnakým, raz pomalším inokedy  rýchlejším  tempom  bohatne.  

 

Hoci  po  roku  1990  sme  výroky typu  triedna  spoločnosť  nemohli  ani  cítiť,  pretože sa  jednalo  o socialisticky /  event.  komunistický /  ideologický výrok  omieľaný  vtedajšou  propagandou,  namierený  voči  kapitalizmu,  vyzerá  to dneska  tak,  že  tento,  nazvime ho princíp,   tu  je  len  v inej  verbálnej  podobe.

Nikto  asi  nepoprie,  že  dnešná  spoločnosť  má  svoju  / z hľadiska  spoločenského  postavenia /  hierarchiu,  v socializme  by  tomu  povedali  triedy.  Dôležité  na  začiatku  života  je,  že  do  ktorej  spoločenskej  vrstvy  sa  narodíme,  pretože   od  toho  sa  v prevažnej  väčšine  bude  odvíjať  náš  ďalší  život a dokonca aj  kariéra.  Bohatí  budú  vo  väčšine  prípadov  vyrastať v blahobyte  a bohatstve  a chudobní  v chudobe  resp.  tak  ako  väčšina  ľudí.  Politické  strany,  akýkoľvek  názov / aj program / si  dajú,  vždy idú  aj  pôjdu  ruka  v ruke  s bohatými,  dôvod  je  veľmi  prostý :  voľby  sú  drahé  a keď  bohatí  niekoho  „vynesú" tam  hore na  „Olymp", jednoznačne  bude  pracovať  v prospech  svojich  mecenášov, hoci  tváriť  sa  môže  aj  inak. Skutočná  robotnícka  / nie taká  ako  kedysi  ľuptakovská / strana,  ktorá  by  chránila  záujmy  najchudobnejších a prípadne  aj  strednej  vrstvy  sa  zatiaľ  na  slovenskej  scéne  neukazuje.  Čím  ďalej  tým  viac  sa prehlbuje  a bude  prehlbovať  rozdiel  medzi  jednotlivými  spoločenskými  vrstvami  / triedami /,  či  sa  to  niekomu  páči  alebo  nie.  Prostí  ľud platí  za  všetky  „výčiny" privilegovanej  vrstvy. Toky  peňazí  zo  štátnej  kasy  stále  viac  smerujú  medzi  tých  vyvolených.  Vytvárajú  si  nové  úrady / napr. poradné,  mimovládne  a iné organizácie /.  Eurofondy  vo  väčšine  prúdia  na  umelo  vytvorené  činnosti,  len  aby  sa  vyčerpali.  Dokonca  aj  na  takých  vysokých  školách  vo  väčšine  sa  robí  výskum  len  pre výskum,  čiže  na  vyčerpanie  eurofondov.  Hoci  všetci  dobre  vieme,  že  slovenské  vysoké  školstvo  je momentálne  na  najnižšej  kvalitatívnej  úrovni  v histórii.  Rovnako  neutešujúca  je  situácia  v celej  verejnej správe.

Našej  smotánke  nezáleží  na  tom  ako  vyzerá  táto  republika.  Peniaze  si ukladajú  v daňových  rajoch,  aj  nehnuteľnosti  si  tam  nakupujú,  jachty  im  kotvia  v prímorských  letoviskách  a pod.  Okrem  toho  deti  im  študujú  v zahraničí,  pracujú  napr.  priamo  v Bruseli,  čiže  niet  čo  riešiť.  Také  Slovensko  im  môže  byť ukradnuté.  Aj  komunistickí  papaláši   sa  museli  niekedy  viac  starať  o tento  štát,  pretože  tak  ako  oni  tak  ich  deti  tu  museli  žiť,  nemohli  si  pobývať  v zahraničí,  ani  kontá  tam  otvárať, ani  jachty  tam  kotviť.  Kedysi  sme  sa smiali  rôznym  propagandistickým  socialistickým  heslám.  Aké  pocity  vyvolávajú v nás dnes  / v demokratickej  spoločnosti /  ústavne zakotvené  právne  princípy  ako  napr.  rovnosť  šanci  pre  každého,  všetci  sme  si  rovní  pred  zákonom,  Slovensko  je právny  štát  a ďalšie,  nevzbudzujú  skôr  úsmev ?!  V rozpore  s týmito  princípmi  vidíme, že  ako  naši  najvyšší /  alebo  vysokí /  štátni  činitelia  hrubo  porušujú  zákony  a ešte sa  nám  smejú  do  tvári z televíznej  obrazovky.  Spoločným  menovateľom   týchto  demokratických  a socialistických  hesiel / princípov / bolo  a  je  len  to,  že  boli a  sú  deklarované  v určitých  vážnych  štátnych  dokumentoch.  Všetko  je  v ľuďoch,  demokrata  z primitíva  a bezcharakterného  človeka  neurobíte,  rovnako  ako  kedysi z totalitného aparatčíka.  Bolo by  skutočnou  hanbou  minulých, dnešnej  a budúcich   vlád,  keby  väčšina  národa  tak  o desať  rokov  skonštatovala,  že  sa  im  pred  rokom 1990  žilo  lepšie  aj  napriek  tomu,  že  tu  bol  režim  taký  aký  bol.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?