Určitým módnym hitom, že ako zmena, sú etické kódexy, ktoré prijali a prijímajú niektoré profesijné stavy štátnych úradníkov, sudcovia a ďalší, dokonca aj politické strany. Neviem, či by bolo vhodnejšie sa nad touto situáciou smiať alebo plakať. Etický kódex by mala byť norma, ktorej porušenie by znamenalo tvrdý postih. Ono je to úplne naopak. Etický kódex slovenskej proviniencie plní dekoratívny a skrašľovací efekt. V posledných dňoch som si len tak okrajovo preštudoval rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa tyká podaní Štefana Harabina / ďalej len sťažovateľ / ohľadom jeho disciplinárnych stíhaní. Hoci rozhodnutie súdu je pomerne zložité, Európsky súd Ústavnému súdu SR vytkol okrem iného aj problém námietok podaných sťažovateľom, ohľadom /ne/vylúčenia sudcov Ústavného súdu pre ich zaujatosť voči osobe sťažovateľa. Z dokumentu / rozhodnutia / vyplýva, že námietky neboli odborne vybavené, boli zamietnuté, ale neboli dostatočne zákonným spôsobom odôvodnené. Ústavný súd si bol vedomý, že sťažovateľ je znalý práva, preto mal k veci pristupovať s maximálnou odbornosťou. Ďalším problémom bola situácia, že pri zhodnom pomere hlasovania, sa z neznámych príčin nezapočítal hlas predsedajúceho, ktorý by bol rozhodol pre alebo proti. Také štandardné právne záležitostí by sudcom Ústavného súdu nemali spôsobovať problémy, ale.....
Život nás každý deň presviedča, že nestačí stať sa členom EÚ alebo vstúpiť do eurozóny, aby sme sa automaticky zaradili medzi kultúrne vyspelé národy / vyspelé demokracie / Európy.
Fundamentálnym problémom tejto spoločnosti podľa môjho názoru je to, že prakticky nikto doposiaľ nedokázal kriticky otvorene poukázať alebo priebežne poukazovať na „choroby" tejto spoločnosti. Média / televízia, rozhlas a tlač /, robia len to čo považujú prospešné pre vlastné záujmy. Ako dôkaz by mohli poslúžiť prezidentské voľby v Českej republike, keď prakticky všetky média protežovali jedného z kandidátov. Nejde sa na koreň - podstatu veci, na skutočné príčiny, ale len tak, aby to nikomu neuškodilo. Niektorí novinári sú nepodplatiteľní a dlhodobo a otvorene pomenúvajú veci tak ako ich vidia. Politici robia len na preferencie, iní pre peniaze, ďalší pre lukratívne a dobre platené štátne posty alebo posty v samospráve. Veľa pokrytectva, falošnosti a klamstvá. Nemôžeme sa spoliehať, že diagnózu určia a lieky tejto „chorej" spoločnosti naordinujú politici, išli by sami proti sebe. Musia to urobiť určité autority / pokiaľ ešte existujú / a oficiálne to vyhlásiť.
Nemenej zaujímavé sú otázky, že kto nám skutočne vládne, sú to tí oficiálni politici !? Kto politiku a za akú odplatu financuje. Jedni z nich sú aj dobre organizovaní depehačkári, ktorým aj daňové úrady /ne/venujú minimálnu alebo žiadnu pozornosť, iní čo parazitujú na štátnych objednávkach atp.. Akým kľúčom sa obsadzujú štátne posty a posty v štátnych firmách, akí ľudia pre tých mocných v pozadí pracujú / kedysi si začali hovoriť lobisti /. Už nás začínajú predbiehať niektoré štáty bývalého Sovietskeho zväzu, aj také Gruzínsko. V niektorých veciach sme zastali alebo dokonca zaradili spiatočku.